“Ulice súnaše, ulice sú naše, naaaarodnýýýý odpooor „
Oproti mne sa valila horda lesknúcich sa hláv.
Svoj pokrikmysleli asi vážne, lebo si to štrádovali stredom chodníka, a nám, civilnýma vlasatým chodcom, kládli svojim rozhodným pochodom tuhý odpor.
V ich čele baletným krokom zvŕtajúca sa krehkádievčinka rozdávala akýsi leták.
“Nechcem!” Pohotovo,ale jemne (bola to naozaj krehká dievčinka) som odvrkol, a rýchlosťouútočiaceho hokejistu odkorčuľoval na pravú stranu chodníka.
Túto stranu som si vybral z viacerých dôvodov: po a, tak ma to učiliv autoškole, po b, bolo to rýchlejšie, a po c, prihliadnuc na mojedlhé vlasy, rád som využil službu policajtov, pochodujúcich v zhodnomrytme so skandujúcim davom. Hovorím si: vyzerajú síce ako sympatizanti „národuodporných“, ale hádam im profesionálna hrdosť nedovolí ....
Dav v eufórii prefrčal okolo mňa, a ja som mal zrazupocit ako po takom jarnom dáždiku.
Ej veru, ľahšie sa mi dýchalo.
Asi aj ostatným, lebo som za sebou začul veselé dievčenskéhlasy:
“Ježííííšto je zleeee „
“Čoje, oni sú proti nám?“
„uhmmmm“
„Váážnee? Oni sú proti lesbičkám? Chichichi“
„Chichichi“
Heglo vo mne, nenápadne som spomalil.
Predbehli ma dve chichotajáce sa dievčatá rovnakooblečené, za ruky sa držiace.
Jedna z nich študovala darovaný letáčik.
Za našim chrbtom utíchal pokrik skandujúci čosi o tom,že homosexuáli žiadne práva nemajú.
Foto v parxe:http://www.wroclawianie.info/a07.php